Listopad 2010

2.7 Cherry Stella

28. listopadu 2010 v 21:08 | Cherry Stella |  FOTKY

Novembrové fotky.












Stanka sa rozhodla zomrieť

27. listopadu 2010 v 11:33 | Cherry Stella |  DENNÍK
Trpím chorobou, volá sa samota. Bolí ma a trápi ma. Je neliečiteľná. V tej prázdnej posteli som sama a hoci by som aj nebola, nechcem sex, nechcem dotyky, chcem pocit, že niekto ma psychicky zohrieva.
V telke ide film a niekto sa tam vešia, i ja si chcem hodiť mašľu. Zatrepať nohami a zamávať svetu na rozlúčku. Nie je to len kvôli tebe. Vlastne vôbec. Je to kvôli mne a mojej neskonalej neschopnosti žiť, chronickej neschopnosti vydržať a zniesť veci aké sú. Som slabučká. A viem, že budem slabučká i o tridsať rokov, má teda význam ich prežiť? Jediný význam, čo mám, je žiť aby som tešila svoju mamu, ale nenaberám a nenachádzam silu na to. Vravím, som slabučká. Neviem odolať ničomu a moja budúcnosť, o ktorej zatiaľ viem a ktorú očakávam, ma skôr ničí ako poháňa vpred. Viem, že aj keď budem tisíc krát staršia, tisíc krát iná a tisíc krát viac vecí zažijem, ostane vo mne niečo citlivé a neschopné zachovať svoj život. Nevládzem. Sedemnásť rokov nevládzem a nedokážem veriť, že ďalších sedemnásť zvládnem. Nechce sa mi, nechce, nechce. Nech sa zjaví diabol a vezme ma k sebe.

My zhýralí sme krásni, no neschopní žiť na plné obrátky. Upadáme, klesáme, ničíme sa a napokon končíme.
Chcela by som byť naplno šťastná a naplno žiť. Ale klamať sa, presviedčať a prehovárať sú pre mňa veci zbytočné. Nemiestne. Nepotrebné. K čomu je nasilu sa nútiť? Hoci aj nútiť dýchať?

Tak rada by som umrela, tak rada, lebo žiť nasilu je bolesť zo všetkých najnevšednejšia najprimítvnejšia; len chvíľu mať na blízku niekoho, kto by mnou neopovrhoval, ba naopak by ma ctil, chránil a držal nad vodou. Viem sama, že veľa chcem. Preto už nechcem ani to. Radšej sa rovno slobodne vzdám.

Viem dobre, že nemám dovolené pokojne umrieť. Preto som tak prázdna a vybielená. Neviem, čo robiť. Zmätok. Zmätená duša. Či pomätená? Nevládzem robiť niečo pre to, čo má byť. Chcem byť dobrovoľne stratená. Dobrovoľne sa zničiť, nechcem dúfať v nič. Chcem prázdnotou sa naplniť a s prázdnotou splynúť. Chcem byť prázdnota a ničota. Ak už nie mŕtva, aspoň priesvitná a údajne neexistujúca.
A môj dobručký modrooký chlapec... ľúbi ma alebo neznáša?

Čo sa môjmu oku páči

25. listopadu 2010 v 15:04 | Cherry Stella |  My stuff
Božské obrázky a milovaniahodní ľudia. enjoy, xoxo
zdroj: pokradnuté z fcb albumov.

Dostrihaná čo má strihy a nový strih

22. listopadu 2010 v 21:24 | Cherry Stella |  DENNÍK
Mám nové vlasy. Je to možno dosť hácé na vás, ale ja som to tak strašne chcela.
Nie, nie je to podľa Rihanny ani Hanny Beth, inšpirovala ma jedna fotka z netu + jedna speváčka.
Je to praktické, pretože to môžem nosiť "holé" aj zakryté. LOVE IT <3

a začala som si znova rozťahovať ucho... som dala za 10minút 6mm...pojdem asi na desinu
Sori, na tej druhej som v pyžame a nenalíčená a mám tam drdol.

UPDATE: ako to nosím :]



NÁZORY?
som zmieraná, že nie každému sa to páči, teda skoro nikomu ale -> mám piči :3

List pre niekoho, na kom mi záleží

22. listopadu 2010 v 12:03 | Cherry Stella |  PÍŠEM
Asi to nebude nikto čítať, lebo je to strašne dlhé a nikto nevie, o čo presne ide. Ale ak predsalen... tak nech sa páči. Moje najúprimnejšie myšlienky. Keď to zvládneš prečítať, nechaj mi komentár, nech aspoň viem, že nepíšem úplné sračky.

Ahoj.
A je to hlúpe už od začiatku. Lebo som zvyknutá ťa zdraviť tým infantilným "ňuňu". Chcela som napísať veľa, ale keď k tomu nakoniec dôjde mi tie slová pripadajú až príliš divné. A zbytočné. Zbytočné mi príde všetko, keď vystúpiš z toho prašivého autobusu. Vlastne mám dva pocity. Dva skurvene odlišné.
1. Ma úžasne hreje a teší, že som celý večer trávila s tebou.
2. Opäť čakať, žiť zo dňa na deň a čakať, kým zase budeš pri mne.
Ja ťa ľúbim. Naozaj, skutočne a reálne ťa ľúbim. Odjebala som celý svet, len aby som mohla tráviť dva-tri dni do týždňa s tebou, vymazala som všetko. Všetko stratilo význam len pre tých pár chvíľ. Som úplne maximálne hlúpa, ja viem, ale nevadí mi to. Niečo vo mne ma núti - káže mi - aby som ťa ľúbila a vážila si tú trochu, čo od teba dostávam. Bože, ty idiot, dokázala by som o tebe a všetkom o tebe písať celé hodiny. Je toho toľko, čo o tebe viem, čo s tebou chcem, čo som s tebou za tie tri mesiace zažila. Všetko je hlúpe a krásne, som hlúpa ale aj krásna kým som s tebou. Ja zrazu neviem nič. Som stratená. A nervózna. Protivná, smutná, šťastná, všelijaká.  Je to všetko, všetko to čo píšem nudné, ale až príšerne pravdivé. 

Veľmi, veľmi som ťa chcela. Túžila som po tebe ako keby si bol vec. Predstavovala som si ťa ako dokonalého a pritom som vedela absolútne minimum o tebe. A vtedy som ešte netušila, že naozaj si skvelý. PRETO to teraz je ešte ťažšie, lebo teraz viem že si naozaj výnimočný. Bola som ochotná pre teba skapať ako zviera, zmeniť sa a stále by som sa pre teba úplne zničila. Zničila som už všetko, čo som budovala, zahodila som všetko pekné čo som mala len pre teba. To nie sú výčitky, ale obyčajné konštatovanie. Pozerala som na teba ako tupé dievčatko, snívala som a klopila zrak, túžila a chcela a prosila a žiadala a nič. Trpela som ako otrok. Pritom nechápala prečo, nevedela čo ma k tebe tak šialene ťahá a to ma až desilo. Bola som ochotná radšej zomrieť, než žiť touto tuctovou túžbou ktorou si prejde každá 14tka. Uvedomovala som si svoju debilitu, ktorú som považovala za niečo významné a to na tom bolo najviac zlé. Že som vedela o bezcieľnosti môjho cieľa. To bolelo. To vedomie, že ty chceš určite inú, lepšiu a že je som len jedna v rade a to som aj bola. Že som len hračka, alebo ani to nie. Že som nula, ktorá u teba neznamená nič. Každý pohľad bolel myšlienka ma ničila, ja som tom všetkom vedela a pritom nevedela prestať, ja som umierala pre vlastnú hlúposť vo vlastnom vnútri a nevedela sa pri tom všetkom toho zbaviť. Ako jed, jed ktorý som vlastne ani nepoznala a pritom nejakým divným spôsobom chápala, to všetko bolo tak zdrvujúce a pritom zbytočné a povrchné, ach, ja som bola úplne, úplne hlúpa a pritom tak múdra a jednoducho ľudsky cítiaca, tak ako cítime  všetci, len nechceme o tom hovoriť, lebo sa bojíme vlastnej zraniteľnosti a toho, že cítiť vieme! Taká som bola. Krehká, ale odhodlaná a realistická, aj keď to tiež len občas. Rozkrájala by som sa pre teba. Robila všetko pre to, aby si ma bral takú aká som aj nie som, aby si ma vnímal a aspoň na chvíľu, raz mi dal šancu byť. Byť tvoja, alebo čosi také, teraz už sama neviem, čo som to čakala a chcela. Ale chcela som jedno -stráviť jednu pojebanú chvíľu s tebou, povedať ti, že je na tebe niečo výnimočné, cítiť, že si to uvedomuješ a potom chvíľu počkať. Na to, čo povieš, ako sa rozhodneš, na hocičo. A potom keby tá krásna chvíľa s tebou prešla, odísť a žiť ďalej, zdrvená ale silnejšia. Boli sme deti. Lenže ospravedlňuje to všetko? Ja neviem, prešli roky, prežila som iných a iné chvíle, ale stále ostalo vo mne niečo nenaplnené a nezodpovedané. Stále som nevedela jasnú odpoveď a stále som nepocítila to, čo som tak nechutne chcela. Byť aspoň na pár minút tá, na ktorej ti veľmi, veľmi záleží.

Tri roky prešli. Ich dvoch (či troch?) som ľúbila, áno, ale s odstupom vidím, že to bola len taká obyčajná priemerná láska, aká je všade a akú v tomto veku zažije každý. Len pri tebe mám pocit, že to je niečo viac. Znie to strašne naivne, ale cítim to tak a neovplyvním. Niekde vo vnútri, úplne vzadu, kde je najväčšia tma, som stále dúfala a stále verila, že príde deň, keď si splním svoj sen. A v auguste som zistila, že ja ti neviem odolať. Jednoducho je v tebe niečo, čo ma vždy bude úplne ničiť. Možno je to ten pocit, že nikdy nebudeš úplne môj, aj keby chceš, si jednoducho inakší. To ma na tom všetkom najviac ničí, tá neistota a pochybnosti a zároveň ma to stále núti robiť všetko, aby som o teba neprišla. Choré… A keď sa v septembri všetko obrátilo, niečo vo mne sa pohlo a ja myslím, že za tieto posledné mesiace som sa celá otočila a zmenila, že niečo vo mne strašne psychicky dospelo, že veľa vecí som pochopila a uvedomila si. Začala som žiť inak, lepšie, konečne som spoznala šťastie. Naučila som sa žiť. A myslím, že veľkú zásluhu máš na tom ty a preto ti ďakujem. Táto jeseň bola hádam najkrajšie a najlepšie a najspokojnejšie obdobie môjho života. Našla som samú seba. Ďakujem, ďakujem, ďakujem. A ďakujem aj tomu, že moja opitá hlava sa raz v noci rozhodla, že chcem byť s tebou a ty si bol ochotný ísť. Ďakujem. Keby nebolo toho dňa, asi by som už bola pod zemou.

Nepýtaj sa ma nikdy, prečo ty, lebo ti nikdy nebudem vedieť jasne odpovedať. A štve ma, že si na to neviem odpovedať ani sama. Je vlastne dôležité uvažovať nad týmto? Nemalo by byť podstatné iba to, ako neskutočne šťastná pri tebe som? Ja neviem. Je mi až vtipné, aká nerozhodná a neschopná som už len keď na teba myslím. A ak poviem, že ťa ľúbim, tak klamem, pretože to je ešte čosi viac. Ja ťa zbožňujem a obdivujem a občas sa cítim ako psychopat. Neviem, či chcem viac teba alebo rovno byť tebou. Nikdy ťa nepustím a nedovolím ti odísť a nikdy od teba neodídem. Teda aspoň tak to chcem. Tá nereálnosť toho všetkého je to, čo ma bolí. Prepáč, zabudla som už snívať a bojím sa snívať, lebo ten život ma už párkrát prefackal. Verím ti a všetko čo chceš, chcem aj ja. Som mladá, áno, ale je mi to jedno. Viem, že nech už sa veci akokoľvek zmenia, nech sa stane hocičo,  niečo ma bude stále s tebou spájať a ešte dlho, dlho ťa budem ľúbiť. Som ochotná dať ti všetko čo budeš chcieť, nech už to dopadne hoci aj zle, je to moje rozhodnutie a ak niečo na celom tomto zasranom svete chcem, tak si to ty, pretože jedným som si istá: ak chcem byť šťastná, musíš byť blízko mňa a ja blízko teba.

Ľúbim ťa. Tvoja S.

Zavretá

21. listopadu 2010 v 0:02 | Cherry Stella |  PÍŠEM
Som tu zavretá v skrinke osudu
Ako malá bábika
Ona tvári sa, že sa ma to netýka
No ja som priveľmi ďaleko
Od sveta láskavých dotykov
A tých pozemských kilometrov pár
Zosmutní občas moju mladú tvár

Mám farieb tisíce
A som dieťa ulice
Som z tých,
Čo potrebuje váš dych
Keď nemá najdrahších ľudí
Pri sebe
Tak krv len z donútenia prúdi

Lebo moje srdce bije
Kým moje srdce žije pre
Srdcia tých
Čo dajú slovo
A dotyk
Aj silu!
Pre vás chcem hrať naveky-večné milú
Milujúcu a bolestnú
Lolitu
Krehučkú, nescestnú
A pritom smilnú!

Lebo som niečo malé a slabé a zničeniahodné.
Chcem počuť vety, ktoré sú vhodné
Na to aby som žiť chcela.
Nech nie som znova tá nesmelá.

A pre vás, a preňho
Rozbijem sa nehou
Opijem sa šťastím a citom
A túžbou skrytou
Zničím ja tento povrchný svet
Nech už viac bolesti nikde niet
Pre svetlo mojich mladých liet

Moje poklady -> pre vašu inšpiráciu

18. listopadu 2010 v 13:50 | Cherry Stella |  My stuff
ACCESORIES.BAG.HOODIE.



školská taška.
mám slabosť pre mašličky...
chanel <3
vlastná výroba...
tak tie majú cez 40 rokov, ukradla som prababke
wooden chanel
Bambi :]
keby sa niekto pýta, tak ich mám z GATE-u a už ich mám dlho
túto mám fakt rada... ribbonovská uá
white sox! poctivo ujebaná strýkovi. síce XL ale tak k legínam dobrá
j, mám špatné nechty. inak ten lak je oranžovo-žlto-zlato-doružova len to nie je dobre vidno. úplne krásny glitter

TAK SOM SA POCHVÁLILA :D hádam som vás nejak nakopla a inšpirovala. puss puss

CSP.


Jedz Opi sa Miluj

12. listopadu 2010 v 16:57 | Cherry Stella |  DENNÍK
Z TEJ PESNIČKY MI JE FAKT KRÁSNE.
áno, čítam Eat Pray Love, lenže mne tam to modlenie nesedí, lebo som ateista /ex-satanista aj keď to ex píšem asi len tak/ čiže sa len napchávam, nalievam a ľúbim tých perfektných people around me.
Pustite si ju, bude vám tiež tak dobre.


*školu prežívam. respektíve, chodím si to tam aspoň odsedieť.
*milujem náš zadný kút, respektíve "štvoricu normálnych", ktorí nikdy nič nevedia, stále kecajú a dojebávajú a smejú sa :]
*som strašne, strašne, strašne zaľúbená a mám toho najlepšieho na svete, ktoré ho som chcela dlhý, nekonečný čas od svojich naivných 14tich
*užívam si maličkosti, užívam si všetko, počasie, jedlo, hudbu, ťažím zo všetkého pozitívne pocity a NAUČILA som sa byť HAPPY.
*som na seba hrdá a ľúbim sa.
*býva u nás strýko.
*milujem večery s mamou a strýkom. dojebávame sa, rýpeme do seba, smejeme sa. mám krásnu dokonalú mamu a úžasného vtipného a ochotného strýka, ktorý pre mňa urobí všetko. veľmi, veľmi ich ľúbim.
*Marcus je ten najdokonalejší najlepší kamarát na svete. Balkónové posedenia uňho či tanečné večery uňho v izbe na dlážke! Nech ti nejebe, manželu! <3
*mám skvelé kamarátky. 
*zažívam skvelé dni. som spokojná so všetkým. a aj sama so sebou.
*daria sa mi fotky.
*krásne, plodné obdovie plné krásy a radosti a lásky.
*chcem zastaviť čas, nech to nikdy neskončí.
*dnes príde Simi, my friend žijúca v Anglicku. dnes sa SUNDÁME na môj spôsob.
*let´s have some vódka!

VAŠA šťastná Ponstárová, Momsenová a ešte všelijaká. A dnes aj opitučká.

VITAJ V MOJOM SVETE. je to najlepšie, čo kto kedy videl. hotový Candyland. a ja som v ňom kráľovná.

8. listopadu 2010 v 20:03 | Cherry Stella |  DENNÍK
NAJKRAJŠIE OBDOBIE môjho života. Je toho strašne, strašne veľa a sú to veľké fotky, čiže prvá najvýstižnejšia a v CELOM ČLÁNKU zvyšok. Len aby ste videli ten môj "nudný život", ako to nazvala nejaká somráčka u Vanilky. FAKKK :]
PRETOŽE HO ĽÚBIM! ha! <3